Kde bolo, tam bolo, bol raz park na Račianskom mýte. Mal svoj vlastný kolorit, svoju mikroklímu, sociálnu aj environmentálnu. V dávnej minulosti vraj slúžil ako cintorín, no potom už iba živým spomedzi ľudí a zvierat. Stretávali sa tu psíčkari, ich štvornohí zverenci, mamičky s kočíkmi i staršími ratolesťami, stredoškoláci z neďalekej školy, športujúci, ale aj tí, ktorých vlasy zdobil srieň celý rok nehľadiac na ročné obdobie a ktorých držanie tela sa klonilo skôr smerom k zemi.
Naša princezná nepatrila ani do jednej z týchto skupín. Ona totiž bola samostatná kategória, kategória zvaná studnica príbehov. Myslím, ba viem, že prežila toho v živote už veľa a že svoje príhody rozprávala mnohým ľuďom, ktorí prekročili prah jej sveta. Princeznú sprevádzal psíček Sendynka. Sendynka a panička boli jedna ako druhá. Aký pán, taký pes platilo v ich prípade dokonale. Obe priateľské, na pohľad žoviálne naladené, nekonfliktné, trochu urozprávané, pokojné a plnoštíhle. V parku boli za každého počasia, veď to bolo ich kráľovstvo! Mali celé zástupy priaznivcov. Alebo kritikov? To nemožno s určitosťou povedať, ale vždy boli obklopené ľuďmi. Sedeli na lavičke v daždi, treskúcej zime, odeté do ľahkého odevu, sedeli tam v parných dňoch horúceho leta a boli svetom samé pre seba. Pôsobili ako dva originálne exponáty v múzeu, na ktoré sa chodia pozerať zvedavci. Vždy sa pri nich niekto (ne)známy pristavil. Aké rozhovory to boli? O čom? To môžeme len hádať..
A ako táto rozprávka končí? To neviem, ale keď sa to dozviem, budete prví, komu to prezradím. Tú rozprávku mám pred očami deň čo deň chvatne sa ponáhľajúc asistovať mojim klientkám pri ich cestovaní do práce či návšteve Božieho chrámu. Chcem veriť, že táto rozprávka je o dvoch spokojných dušičkách-holubičkách, ktoré síce toho na pohľad veľa nemajú, ale sú bohaté práve svojou skromnosťou a najmä tým, že majú jedna druhú a svoj svet, v ktorom zvedavcov, ako som aj ja, vítajú s otvorenou náručou.