Denník behoholičky

Autor: Kristína Jakubičková | 1.9.2020 o 15:18 | Karma článku: 1,05 | Prečítané:  271x

Po zdravotných komplikáciách a pretrénovaní spojenom s priveľkým zanietením do behania som si na podnet iných skúsených bežcov naordinovala povinné sedemdňové nebehanie. Čo sa v dôsledku toho dialo? Čítajte ďalej a dozviete sa.

Vážení prísediaci, prístojaci a najmä pričítajúci, týmto slávnostne zahajujem začiatok sedemdňového pôstu. Pôstu od behu, ktorého sa moje telo evidentne prejedlo a ktorý mi prerástol cez hlavu tak, že za mesiac júl som nabehala 500 kilometrov a za august 300. Áno, máte dočinenia s notorickou závisláčkou od behania. Keďže abstinencia od behu je pre mňa psychicky náročná a pomáha mi, keď môžem veci pomenovať a takpovediac, vypísať sa z nich, rozhodla som sa, že si každý deň nebehania zapíšem a podelím sa s vami o to, čo mi priniesol. Možno sa v mojom prežívaní a vnímaní niekto nájdete a poviete si - veď takto to mám aj ja, toto dôverne poznám. Alebo vám to aspoň trochu pomôže zbaviť sa na chvíľu vašich vlastných nutkavých myšlienkových démonov. Dúfam.

Ako som spomenula v úvode, behu som prepadla úplne a beznádejne. Ak ste niekedy zápasili s vášňou spojenou napríklad s nakupovaním, budete vedieť, o čom píšem. Moja prílišná zanietenosť pre šport trvá už dlhých osem rokov, ak nie aj dlhšie. Stále som sa nedopracovala k umeniu odpočívať, a tak som sa rozhodla, že je najvyšší čas to zmeniť.

Vo vleku náročných športových výkonov som si namýšľala, že aby som bola dobrá bežkyňa, musím behať každý deň, veľké vzdialenosti a rýchlo. K tomu pridajte dve roboty na krku a nazbierali ste všetky predpoklady scvoknúť sa alebo minimálne sa dopracovať k solídnemu pretrénovaniu a únave. Mne sa, našťastie, stalo "len" to druhé. Včera (až!) som si uvedomila, že nebehám z radosti, ale iba z akéhosi obsesívneho nutkania uniknúť od myšlienok, problémov, obáv, frustrácií. Bol to beh cez bolesť. Nikto ma k nemu netlačil, len ja, lebo som si potrebovala dokázať, že som dobrá, že na to mám, že som "niečo viac". Vďaka úplne neznámym ľuďom z bežeckej komunity som včera precitla z môjho robotického nastavenia mysle i tela. Doteraz som sa únavou spojenou s náročným behom oblúkom snažila vyhýbať negatívnym udalostiam, tomu, čo ma desí, nenávidela zmenu a uctievala sebazápor. Viete kam ma to dostalo? Hádate správne. K stagnácii až úpadku. Som hrdá a tvrdohlavá a o to ťažšie pre mňa preto bolo poslúchnuť dobre mienené rady. Intuitívne som vedela, že ma čaká veľmi nepohodlná cesta po stránke psychickej. A tak aj bolo. 

Ráno som doteraz zvykla hneď po zobudení ísť behať. Dnes som však absolvovala iba beh na WCko. Už za tmy brieždenia som mala oči dokorán a moja myseľ išla na plné tie obrátky svoje "motivačné" repliky, ktoré asi mnohí z vás dôverne poznajú z vlastnej skúsenosti s určitými obmenami. Zmocňovalo sa ma nutkanie na beh a moje útroby mi od pľúc nadávali, aká som lenivá ulievačka. Hodina posilovačiek svalov brucha mi trochu pomohla vypustiť paru, no aj tak som sa cítila najlepšie, keď som sa vypravila za svojou zverenkyňou a išli sme do kina Lumiére na pekný film. Potom sa už predo mnou ocitla ťažšia časť dňa, kedy som sa mala sama potýkať s tiesňou z "nedostatku" pohybu. Nohy nabudené asi ako rozzúrený býk v ústrety červenému súknu a v žalúdku trepot tisícok netrpezlivých motýlích krídel.

Chýba mi ten plynulý pohyb, tá eufória po behu, tie premeny krajiny a pocit, že som podala dobrý výkon. Či ma neposedná netrpezlivá myseľ nedotlačí spraviť krok bokom  z cesty abstinencie od behu nevedno. Podarí sa mi vydržať aj nasledujúci deň? A čo potom ďalšie dni, aké budú tie? To sa dočítate v pokračovaní Denníku behoholičky.          

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Príde marihuana a zje vám deti (píše Samo Marec)

Lepí nám tak, že sme zakázali ešte aj liečivé oleje.


Už ste čítali?