Denník behoholičky - deň tretí

Autor: Kristína Jakubičková | 3.9.2020 o 16:06 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  217x

Milí moji čitatelia náhodní, občasní aj pravidelní. Keďže ste ma odmenili čítanosťou takou, za akú sa začínajúca blogerka vôbec nemusí hanbiť, pokračujem úvahou o ďalšom dni mojej abstinencie. 

Nevedela som si to veľmi reálne predstaviť, ale stalo sa. Vydržala som tretí deň nebehať, i keď sa musím bez mučenia priznať, že bicykel som dnes nešetrila. Zároveň však zodpovedne prehlasujem, že som sa dôsledne strážila, aby moje smarthodinky nemali dôvod vibrovať ohlasujúc prekročenie zóny nad 160 pulzov. Snaha bola korunovaná úspechom a necítila som sa ani zďaleka taká unavená, ako som bývala po behu. Dnešok bol pre mňa výzvou zvlášť po rannom neblahom zistení, že oproti minulému týždňu napriek disciplinovanému plánovanému jedeniu sa na mňa opäť prilepilo pár gramov. Viem, že táto váha, ktorú mám, je pre moju výšku a vek primeraná, no ja som nikdy v živote toľko nevážila. Za normálnych okolností by som začala manipulovať s jedlom. Tu by som si dala menej, tam by som vynechala.... To sa však teraz nestalo. A viete, čo bolo toho príčinou? No jednak aj vy, ktorí čítate moje blogerské začiatky, že som vás nechcela "sklamať" a nechcela som prestať písať tento blog, k čomu by zákonite muselo dôjsť, keby som opäť začala staré anorektické špekulácie. Nemohla by som sa skrátka tváriť, že pokračujem v tom, čo som začala, keby to nebola skutočnosť. Na to by ste mi určite prišli veľmi rýchlo, to som si istá. Tak som pekne zatla zuby a podujala sa na ďalší deň abstinencie nielen od behu, ale aj od kalkulácii so stravovaním. Veľmi mi pomohlo povzbudenie od mojej mamy, ktorá mi povedala, že si ma váži za to, že napriek plusovej hodnote na váhe pokračujem so svojím anorektickým egom vo víťaznom dialógu. Bol to presne ten impulz, ktorý som potrebovala. Premkol ma pocit, že si to chcem udržať, aby sa mama pri pomyslení na mňa usmievala spokojnosťou a nestresovala sa pre moje stravovacie návyky. Prekvapilo ma, keď mi povedala, že sa o mňa teraz bojí menej ako o moju mladšiu sestru, ktorá poruchami príjmu potravy nikdy netrpela, no momentálne sa nachádza v nie úplne v optimálnom rozpoložení z hľadiska psychického nastavenia. Je to veľmi zaväzujúce. Ja som vždy bola "tá chorá" a moja sestra "tá zdravá". Teraz sa to akoby vychýlilo na moju stranu a to je vec, ktorá sa mi udiala prvýkrát v živote.

Je to zvláštne, ale úplne pozorujem pozitívne zmeny, ktoré sa so mnou udiali v poslednom čase. Akoby som spoznávala nového človeka, ktorým som sa stala. Predtým pre mňa bolo nepredstaviteľné kohokoľvek osloviť. A teraz? Pokojne oslovím niekoho, kto mi je sympatický. O to viac ma príjemne prekvapuje, že moja iniciatíva sa takmer vždy stretne s pozitívnou odozvou. Doteraz som čakala, že si niekto nájde mňa a spriatelíme sa. A teraz? Našla som si vlastných priateľov sama! To by sa mi pri mojom anorektickom nastavení a zmýšľaní nikdy nepodarilo, lebo tam sa moje úvahy točili len okolo toho, koľko som pribrala alebo schudla a ako to bude pri ďalšom vážení. Takže áno, stratila som vysnívanú váhu a pocit zadosťučinenia z jej dosiahnutia a udržiavania. Získala som však toho oveľa viac a to si budem stále opakovať. 

Zajtra ma čaká ďalší deň abstinencie. Tak čo, vydržím?     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?