Áno, musím sa priznať, že posledné dni boli pre mňa veľmi ťažké. Zvlášť po tom, keď sa mi v noci prisnilo, že som si išla zabehať. Vo sne som cítila tú slobodu, no zároveň aj výčitky svedomia, že som nedodržala svoj sľub a nevydržala 7 dní bez behu. Bol to príkry rozpor - na jednej strane tá eufória, na druhej pocit zrady a sklamania zo seba samej. Tí, ktorí sa snažíte napríklad stravovať zdravo, si to isto viete predstaviť. Držíte sa, "nehrešíte" sladkými lakocinkami a tu na vás sčista-jasna príde craving (baženie) po sladkom a v slabej chvíľke mu podľahnete a siahnete po niečom, čo ste v skutočnosti vôbec nechceli jesť. No a v mojom prípade predstavoval tú zakázanú sladkú maškrtu beh, od ktorého som sa rozhodla abstinovať.
Možno ste niekedy, ked ste sa usilovali o nejaký druh sebazáporu, zažili tie typické ataky myšlienok. Útočia na vás ako vylačnené krvižíznivé komáre z lesnej tône, keď upotení pachtíte po lese. Snažíte sa ich vytlačiť z mysle. Vytesniť sa vám ich nepodarí, to ani nemá zmysel skúšať. Len o to viac budú útočiť s novou silou. Tak hľadáte nejakú činnosť alebo vnem, ktorý by ich aspoň sčasti prehlušil. Z vlastnej skúsenosti viem, že s piskľavým hláskom doterných myšlienok v mysli sa veľmi ťažko existuje. Akoby vám na pozadí stále bežal nejaký dej, nejaký rušivý zvuk, ktorý nedokážete vypnúť a vás to veľmi rozptyľuje. A vy sa potrebujete sústrediť na prácu a potrebujete zažívať stav takzvaného flow, kedy prestávate vnímať časopriestor a dokonale sa pohrúžite do činnosti, ktorú práve robíte. A presne o toto ste pri atakoch myšlienok - komárov ochudobnení. Nemôžete sa uvoľniť a dopriať psychike zaslúžený oddych ako iní ľudia. Myseľ stále ide na plné obrátky a ste v strehu. Vo vašom vnútri prebieha výmena protichodných stanovísk vy verzus vy. Jedna časť chce podľahnúť a hľadá argumenty v prospech rozhodnutia pre. Druhá časť - vaše svedomie - však nechce porušiť záväzok, ktorý ste si dali sami so sebou. Takéto dialógy trvajú celé hodiny a niekedy ste takí rozpoltení, že sa nezmôžete k ničomu, len bezradne chodíte ako telo bez duše neschopní sa do čohokoľvek vložiť, či dokonca odreagovať.
Toto všetko sa so mnou v posledných dňoch dialo. Dokonca sa často nachádzam pri tom, že v návale podvedomej úzkosti píšem ľuďom, ktorým som vlastne ani nechcela. Veď prečo by som od seba nechcela uniknúť, keď v mojej mysli sa rozpína taká neblahá clivota? Nikto z nás sa nechce cítiť zle, nechceme prežívať negatívne emócie. Ani v skutočnosti nevieme, prečo majú negatívny náboj, no jednoducho je to tak zažité. Podstatné je, že sa ich chceme zbaviť a čo najskôr dospieť do stavu rovnováhy. Je to však nerovný boj. Negatívne emócie sú ako zahodený bumerang. Skôr alebo neskôr sa vrátia opäť v o to väčšej sile. Myslím si, že je užitočné naučiť sa negativitu integrovať a koexistovať s ňou. Ako k tomu však dospieť? Niekde som čítala, že to jednoducho potrebujeme precítiť. No dobre, ale ako dlho? To si mám sadnúť a päť minút meditovať o tom, že ma napríklad odmietol človek, ktorý sa mi páči a je mi z toho na kel? Nikedy sa pomôže dobre vypísať z toho všetkého, čo ťaží vaše vnútro. To robím aj ja. Stopercentnú úľavu nečakajte, no istý druh nového vhľadu určite. A to nie je málo.