Bojíme sa samoty?

Autor: Kristína Jakubičková | 21.9.2020 o 15:52 | Karma článku: 1,85 | Prečítané:  131x

Združovať sa je ľudskou prirodzenosťou. Veď aj vznik nového života je naviazaný na ľúbostné súznenie dvoch duší a tiel. Žena nepočne nový život sama od seba. Ako to s tou samotou vlastne je?

Myslím si, že samota a neschopnosť zvládať ju stojí za mnohými spoločenskými "nešvármi", alkoholizmom začínajúc, psychickými poruchami pokračujúc a predčasným ukončením života končiac. Mnohí, vrátane mňa, sa mylne domnievajú, že samota končí tam, kde sa začína komunikácia či iná forma interakcie. Nemusí to byť nevyhnutne tak a som si istá, že existuje množstvo ľudí, ktorí so samotou potýkajú, aj keď majú napríklad rodinu, partnera či široký okruh priateľov. Napriek vedomiu toho, že samota je niečo úplne prirodzené, normálne, ba dokonca liečivé či konštruktívne, stránime sa jej. Je v nej istý pocit odčlenenia či ohrozenia. V praveku záviselo prežitie od toho, že človek bol súčasťou spoločenstva. Nikto sám nemohol prežiť. Teraz už sme dávno na inom stupni vývinu, no akási praveká hrôza zo samoty v nás ostáva naďalej. 

Keď sa narodíme, zakúšame pocit osamelosti po prvýkrát. Opustíme materské lono a to, že si samotu uvedomujeme, dáme najavo hlasným srdcervúcim krikom. Vydeseného novorodenca chlad prostredia, do ktorého sa narodil, mrazí a stresuje. Aký je to krutý šok po deviatich mesiacoch strávených v útulnom teplom matkinom tele. Dieťa bolo predtým súčasťou tela matky, telom z jej tela. Takéto puto a dokonalé spojenie s iným človekom sa už pravdepodobne nikdy v živote nezopakuje. Rodičia si plačúce dieťa privinú a ono sa utíši, keďže telesným kontaktom s najbližšími sa samota stráca ako ranná hmla. Kedykoľvek by cítilo, že sa vrátila, bude sa snažiť rodičov privolať späť. Keď však začne chodiť do jasiel či škôlky, s odlúčením sa musí vyrovnať samé. Nájde si kamarátov, kamarátky, naviaže sa na vychovávateľky. Neskôr už nie je také prirodzené nájsť spriaznenú dušu, lebo vzťahy sa komplikujú, vznikajú strety názorov a hádky. Prichádzajú prvé skúsenosti so samotou. Čím viac vyhranená osobnosť, tým častejší nesúlad a je menej pravdepodobné vytvoriť si puto a udržať ho. Niektorí ľudia pre zmenu vo svojej osobnostnej výbave postrádajú potrebnú vytrvalosť, ktorá je pre budovanie vzťahu podstatná.

Myslím si, že či sme takí alebo onakí, vo väčšine prípadov sa samoty stránime, nevyhľadávame ju často a uprednostníme spoločnosť. Máme strach z toho, že ostaneme s vlastnými myšlienkami? Že budeme počuť to ostré ticho, ktoré sa vie niekedy zarezávať do uší s väčšou naliehavosťou ako iritujúci zvuk cirkulárky? Pociťujeme prirodzenú túžbu komunikovať, vymieňať si názory a skúsenosti a ešte sa myslím nenarodil človek, ktorého by samota, zvlášť ak trvá veľmi dlho, výrazne nepoznačila. Zasahuje nás preto, lebo sme prirodzene spoločenské tvory. Pôsobí nám často úzkosť až hrôzu, a tak utŕžime mnohé boľavé zranenia, keď vyvíjame vehementnú iniciatívu zahnať ju do kúta tým, že hľadáme príležitosť pre či už milenecký alebo priateľský vzťah. Odozva je slabá, neistá, alebo dokonca žiadna až odmietavá. Asi preto, že úzkostná snaha nadviazať vzťah takmer nikdy nepadá na úrodnú pôdu. Je dôkazom toho, že daný človek ešte nemá vysporiadaný najdôležitejší vzťah v jeho živote, a to vzťah so sebou samým. Kým sa nestaneme partnerom pre nás samých, nemôžeme sa ním stať ani pre niekoho iného.         

Ak máme problém porátať sa so samotou, skúsme uvažovať nad jej pozitívami, ktorých tiež nie je málo. V prvom rade majme na pamäti, že nie sme určite sami, kto v tej chvíli prežíva pocit osamelosti. Môžeme mať radosť z toho, že rozhodujeme sami za seba, sme flexibilní, neťažia nás záväzky a konflikty žabomyšieho charakteru, ktoré sú so vzťahmi v mnohých prípadoch späté a len zbytočne odoberajú energiu. Máme priestor pre svoje záľuby a môžeme lepšie spoznať samých seba, keď sa v našej blízkosti nenachádza človek, ktorý by nám dával podnety iného charakteru. Zmysluplná samota je predsa lepšia ako spoločnosť ľudí, ktorá neprispieva k ničomu konštruktívnemu, alebo dokonca pôsobí kontraproduktívne. Zo samoty sa netreba tešiť, no ani ju odháňať. Isto je nejaký dôvod, prečo sme momentálne sami. Takže aj keď nám to možno nie je prirodzené, skúsme v samote hľadať tvorivosť, ktorá poskytuje podobný druh naplnenia ako komunikácia. Mne pomáha písanie alebo fotografovanie, inému možno kreslenie alebo ďalšie činnosti. Treba len skúsiť a hľadať, čo nás pohltí natoľko, aby pre nás vedomie samoty nebolo natoľko bolestné.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Špeciálny prokurátor Kováčik ide do väzby, rozhodol súd

Súd zobral do väzby aj druhého obvineného Norberta Pakšiho.

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?