Neupierajme právo na dôstojný život!

Autor: Kristína Jakubičková | 16.10.2020 o 18:08 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  80x

Ľudská dôstojnosť a právo na jej zachovanie patria k človeku tak ako dýchanie, myslenie, pohyb či iné charakteristiky, ktoré robia človeka človekom. A predsa na to tak často zabúdame. Svetlé výnimky ale existujú. Ako sa správajú?  

Dôstojnosť - dôležitý "parameter" ľudskej existencie nezriedka nezachovávame, narúšame ju, ba šliapeme po nej ako takí barbari po nádhernom záhone ušľachtilých kvetov. Nechcem však poukazovať na negatívne príklady, kedy dôstojnosť skutočne dostáva smrteľné rany, ale skôr vyzdvihnúť tie pozitívne skúsenosti, ktoré nech poslúžia ako majáky na rozbúrenom mori, keď lod v búrke stráca správny kurz.

V mojom okolí sa vyskytli aspoň dva príklady žien, ktorých láska k manželovi skutočne vystihovala známu "magickú" formulku - kým nás smrť nerozdelí. Tieto ženy poznali hodnotu ľudskej dôstojnosti a držali sa toho do poslednej chvíle, hoci ich to stálo nemálo psychických aj fyzických síl. Mali príležitosť prenechať starostlivosť o umierajúceho partnera niekomu inému, no ony to napriek tomu neurobili. Možno to ani netušili, no dali im ten najkrajší a najdôležitejší dar na rozlúčku s existenciou v telesnej schránke a pripravili im dôstojný odchod na večný odpočinok. Jednou z týchto žien bola moja stará mama, žena charakteru a zdravia tak pevných, že jej existencia je už len dva roky od dovŕšenia storočného jubilea. Obetavo sa starala o môjho starého otca, ktorého rakovina hrubého čreva vyzvala na záverečný súboj. Prvý boj nad touto metlou ľudstva síce vyhral, no s pribúdajúcimi šedinami, vráskami a čoraz výraznejšie sa strácajúcou energickosťou tempa jeho kroku prestal vládať zákernej chorobe vzdorovať. Niet div, keď už toľko energie investoval do zasadzovania sa za práva nespravodlivo stíhaných a do starostlivosti o početnú rodinu. Svoju životnú energiu skrátka, žiaľ, vyčerpal a nadišiel jeho čas pobrať sa na odpočinok do vlasti večného svetla. Stará mama ho s láskou opatrovala doma. Ja som bola síce ešte malé dievčatko, no mám v pamäti, že sa mu snažila zabezpečiť čo najlepší život až do konca jeho dní. Môj starý otec nebol žiadny slaboch a nikdy sa nesťažoval, no choroba z neho urobila nevládneho človeka a nebyť podpory a starostlivosti jeho manželky, neviem, čo by sa bolo stalo s jeho dôstojnosťou na smrteľnej posteli.

Ubehlo mnoho rokov a situácia sa opakuje, s menšími obmenami, opäť. Tentokrát síce nie v mojej rodine, no tiež ide o muža, ktorý na tomto svete už pobudol viac ako osem desaťročí a potýka sa s rakovinou. Trpí neznesiteľnými bolesťami, ktoré sú pravdepodobne vyvolané metastázami. Jeho manželka, kamarátka mojej mamy, sa rozhodla prevziať zodpovednosť a opatrovať ho. On je úplne bezvládny, no ona je s ním telom aj duchom neustále, i keď má nemálo možností prenechať starostlivosť o neho odborníkom. Žijú v Holandsku, kde je zdravotníctvo na úplne inom stupni vývoja ako tu, no akokoľvek by sa o neho kvalifikovane postarali odborníci v zariadení určenom na paliatívnu starostlivosť, ona vyhovela jeho tichému želaniu a ponechala mu možnosť cítiť teplo domova. Vie, že veľmi trpí a keby mal ešte vstrebať zmenu prostredia, na jeho psychiku by to malo ničivý dosah. 

Myslím si, ž toto sú kľúčové momenty života, kedy sa ukazuje, aká silná je láska a či bola skutočná. Choroba do ľudskej dôstojnosti zasiahne dosť výrazne a najväčšiu láskavosť teda chorému urobíme, ak do tejto rozjatrenej rany v duši nebudeme ešte prisypávať soľ nepochopenia a odmietania. Skúsme sa inšpirovať ženami z môjho okolia, vžiť sa do role sprievodcov a sprievodkýň, dvíhať trpiacich blízkych z prachu bolesti a neistoty. Ak sa to len trochu dá, splňme im poslednú túžbu odísť v prostredí, ktoré im je dôverne známe a kde môžu cítiť teplo akceptácie a lásky. Niet zrejme lepšieho spôsobu prípravy na život vo večnosti a rozlúčku s telesnou dimenziou žitia. Pomôže to minimalizovať, ak nie úplne predísť predsmrtnej úzkosti a odpútanie sa od tela prebehne plynulejšie. A hlavne, prosím, nepochovávajme chorých za živa tým, že s nimi prestaneme komunikovať. Áno, pozerať sa tvárou v tvár smrti je síce desivé, no každý jeden človek má právo byť vnímaný a rešpektovaný. Duša nikdy nebude môcť spočinúť v pokoji, ak voči nej niekto prechováva averziu či nepriateľstvo, čím zabíja jej dôstojnosť. A to je jeden z najzávažnejších priestupkov proti ľudskosti.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?