Rodinné rozbroje alebo ako sa porozumenie mení v hostilitu

Autor: Kristína Jakubičková | 17.10.2020 o 17:16 | Karma článku: 3,26 | Prečítané:  137x

Rodina - hodnota, ktorú si zväčša spájame s porozumením, prijatím a pohodovou atmosférou. Ľudia, ktorí nás prijímajú takých, akí sme, aj s batôžkom zlozvykov či boliestok. Skutočne?

V tomto príspevku sa vám pokúsim priblížiť to, ako sa zo svorných sestier a spojencov v peknom súrodeneckom vzťahu môžu stať úhlavné nepriateľky, ktoré spolu nevydržia v jednej miestnosti a vyhýbajú sa jedna druhej ako diabol čerstvo vysvätenej vode.

Tí, ktorí čítate moje príspevky viete, že mám sestru a že náš vzťah nie je najlepší. V skutočnosti by sa bez zveličovania dal prirovnať k studenej vojne dvoch znepriatelených štátov. Nebolo to tak však vždy. Z detstva mám mnoho pekných spomienok na to, ako sme vymýšľali spoločné hry s bábikami Barbie. Organizovali sme im módne prehliadky s porotou a voľnou disciplínou, kde bolo ich úlohou poodhaliť, aké talenty v nich driemu a dokázať, že sú nielen krásne, ale aj nadané. Mali sme tých bárbin každá aspoň osem alebo dvanásť a každá z nich mala svoje meno a životný príbeh. Keď sme sa nehrali na prehliadku, splietali sme imaginárne vlákienka komplikovaných vzťahov zväčša ľúbostného charakteru, keďže sme mali aj zopár kenov. Pri hre sme zažívali stav dokonalého flow spojeného s takým pocitom spolupatričnosti a blízkosti, že som pomaly nevedela, ktorá z nás je ktorá. Až také silné bolo v tom čase splynutie našich duší. Keď sme boli vo veku predpuberty a puberty, prežívali sme náš vzťah v podobnej intenzite, akurát sa zmenil stmeľujúci prvok a detské hry vystriedali siahodlhé rozhovory do neskorých nočných hodín typu ktorý chlapec vzbudil naše sympatie a či je nádej, že záujem je obojstranný, prípadne čo povedal alebo urobil a aký to malo dosah. Skrátka skvelá príležitosť komunikovať či už obavy alebo nádeje a uľaviť duši plnej protichodných emócií.

Hádky u nás boli skutočne zriedkavé, no ak sme sa nepohodli, vždy to malo jeden a ten istý priebeh. Sestra nastolila "tichú domácnosť" (čiže so mnou nekomunikovala a vytvárala charakteristickú dusnú atmosféru, ako niektorí ľudia zvyknú, aby vám dali pocítiť, že ste ich urazili alebo nahnevali, pričom presne neviete, čo konkrétne z vášho správania alebo konania bolo príčinou) a ja som bola zväčša tá, ktorá prvá spravila ústretový krok. Takto to, s menšími variáciami, fungovalo až do kritického obdobia, keď som si robila doktorát na vysokej škole a bola som viac anorektičkou na pomedzí života a smrti ako sebou samou. Zlom nastal vtedy, keď mi myseľ začala vysielať signály, že svieca môjho života už dohára. Či sa to dialo v dôsledku pokročilého stavu vyhladovania, maximálnej vyčerpanosti alebo dosiahnutia dna psychických aj fyzických síl nevedno. Bola som však skalopevne presvedčená, že udrela moja posledná hodina, paralyzovaná úzkosťou kolosálnych rozmerov a ani len som nepomyslela na možnosť, že v skutočnosti neumieram, "len" som jednoducho siahla na energetické dno. V takomto ošiali som si v jeden podvečer sama zavolala záchranku a po príchode do nemocnice som zatelefonovala domov, že umieram a že by som sa chcela naposledy rozlúčiť so všetkými, ktorých som mala rada.

Tento jeden skutok, produkt úzkosťou pomýlenej mysle, nenávratne zboril chrám môjho vzťahu so sestrou. Možno nemal také neotrasiteľné základy, ako som sa domnievala, no od toho zážitku so mnou neprehovorila. Správa sa, akoby som skutočne umrela. Vytesnila moju existenciu, neprehovorí so mnou, nepozrie mojím smerom. Nereagovala ani na moje pokusy o zmier (áno, snažila som sa nastoliť normálnu atmosféru, hoci som neurobila chybu, akurát som konala unáhlene, keď som podľahla svojim obavám). Vianočný dar, ktorý som jej na začiatku tejto žalostnej elégie, ktorá sa medzi nami odvíja, dala, hodila na potupné miesto. Vždy, keď sa stretneme, nasleduje rovnaký scenár - z jej správania sa dozvedám, že vlastne neexistujem alebo nemám podobu ľudskej bytosti. Je to zakaždým mimoriadne bolestivý a potupný zážitok. Pripomína mi to detskú šikanu, kedy si zákerné deti vyberú to najodlišnejšie alebo najzraniteľnejšie spomedzi seba a tomu potom adresujú pohŕdavé slová alebo činy, aj keď na to v skutočnosti nemajú ani najmenší dôvod. Keď som chodila na základnú školu, spolužiaci ma takéhoto prístupu neušetrili, no aspoň som sa mohla brániť. Teraz nemôžem nič, len sa utiahnuť do inej izby, prípadne odísť úplne preč alebo sa ponoriť do alternatívneho sveta médií. Neviem, čo robiť, a tak len prežívam svoje peklo na zemi zakaždým, keď sa objaví...

Čudujem sa, že som našla odhodlanie dať týmto mojim boľavým poryvom podobu súvislého textu, no verím, že tým jednak aspoň sčasti oslabím ten smútok a hnev, ktoré prežívam a že možno môj príspevok nájde niekto, kto sa s ním dokáže identifikovať a snáď príde na niečo, čo by mu mohlo priniesť posun k lepšiemu v situácii, v ktorej sa nachádza on sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Špeciálny prokurátor Kováčik ide do väzby, rozhodol súd

Súd zobral do väzby aj druhého obvineného Norberta Pakšiho.

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?