Stanoholičkou na večné časy a nikdy inak

Autor: Kristína Jakubičková | 13.11.2020 o 16:07 | Karma článku: 2,02 | Prečítané:  196x

Dnes sa vrátim do krehkých, ale stále živých spomienok na moje detské a dievčenské roky. Ako k tomu prišlo, že som sa stala "stanoholičkou"? 

História mojej lásky k "čundru" začala, keď som mala asi šesť rokov. Spomienky sa mi, žiaľ, zachovali iba útržkovité, no tie, ktoré sa nestratili v čiernej diere mojej mysle, sú také skutočné, ba priam hmatateľné, že sa korzujú pred mojím vnútorným zrakom ako figúry na pražskom orloji.

Na moju veľkú radosť nás otec v jedno leto pribalil do svojho turistického batoha a pustili sme sa smer Muránska planina. Okrem nás aj ďalší ľudia - otcovi kolegovia a kolegyne. Atmosféru na lúke, ktorú sme si vyhliadli, by som opísala ako mimoriadne priateľskú a uvoľnenú. Bola nás tam pestrá znôška rôznych vekových skupín a životných osudov. Spomínam si, že niekto, kto tam vymýšľal program, raz zorganizoval karneval. Mama ma ustrojila za červenú malinu a čuduj sa svete, aj napriek tomu, že súčasťou môjho kostýmu bolo niekoľko červených balónov, ostávala som nohami pevne na zemi a ani trochu som sa nevznášala ako pri levitácii. Či som vyhrala cenu za najkrajšiu masku netuším, no veľmi silný dojem vo mne zanechalo, keď som dostala príležitosť predniesť dlhý text o Jankovi Polienkovi, ktorý som vedela odrecitovať naspamäť, hoc by ma aj zobudili o pol noci uprostred najhlbšieho sna. Pamätám sa, že mi šikovný rezbár, ktorý tiež patril k osadenstvu stanujúcich, vyrezal z dreva varechu a moja mama z nej nejako šikovne spravila improvizovaného Janka Polienka. Svojich pár minút slávy som si užila aj vo chvíli, keď mi za úspešný výšľap na Muránsky hrad udelili ocenenie v podobe jednotky vyrezanej z dreva. Cítila som sa asi ako Usain Bolt, keď prvýkrát prekonal svetový rekord.

V puberte som sa k stanovaniu vrátila. Prihlásila som sa do organizácie YMCA a v rámci nej sa stala členkou oddielu Eldorado. Ak som v živote bola skutočne šťastná a sršala som dobrou náladou a optimizmom, tak práve v tomto čase, keď sme spali "pod širákom", mrvili sa nepohodlných tvrdých pričniach v stanoch s podsadami a zahrievali sa v spacákoch jedine tak pomocou vlastného vykurovania, ktoré vzniklo ako vedľajší produkt trávenia improvizovanej večere. Tieto časy plné sĺz smiechu a humoru! Boli sme skvelá partia a pamätám si, že chalani sa len predháňali, kto vyprodukuje vtipnejšiu hlášku. Zo spoločných akcií som chodila vysmiata ako lečo a po niekoľko nasledujúcich dní som bojovala s úpornou svalovicou svalových skupín, ktoré sa aktivujú pri úprimnom smiechu, ba priam hurónskom rehote. Cítila som sa, akoby som bola pod vplyvom nejakej omamnej drogy, ktorá mala nehmatateľnú a nedefinovateľnú podobu. Len tak vypĺňala priestor a opájala každého, kto bol v našej blízkosti. Mám v živej pamäti hru, ktorú sme hrávali. Mala príznačný názov "Mačička" a išlo v nej o to, aby si človek, ktorý "mačičku" znázorňoval, vybral jednu "obeť", ktorú mal rozosmiať akusticko-mimicko-pohybovým stvárnením mačky. Ak sa "obeť" zasmiala, mačičkou bola ona. Niektorí jedinci boli v rozosmievaní neskutoční, lebo sa angažovali s takou vehemenciou a zápalom, že aj zombie by sa popukala od smiechu, keby ich videla a počula! Keď sme išli stanovať niekde mimo hlavného mesta, po večeroch sme zvykli pri táboráku vyspevovať na lesy a na hory ostošesť, až nám hrdlá chripeli a prsty na rukách nadobúdali rozpraskaný vzhľad od toľkého usilovného stláčania gitarových strún. Ja osobne som síce nehrala, no svojím šakalím vytím som tiež prispela v hojnej miere. Pod heslom - falošne, ale s citom - som napomohla minimálne tomu, že som odplašila všetkých potenciálnych zvedavých návštevníkov živočíšnej ríše a najmä tých funiacich štetináčov, čo ryjú kade chodia. 

Teraz už som na stanovačky "stará". Mám príliš rada svoje pohodlie v podobe špeciálnej stravy, mäkkej postele a sprchy. Viem však, že moje spomienky na stanovanie nikdy nevyblednú a budú ma napĺňať radosťou a optimizmom po zvyšok môjho života. Tak teda stanovaniu zdar!   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Slovensko stráca talenty aj investície. Je načase to zvrátiť (píše Ivan Mikloš)

Globálna konkurencia je v podstate súťažou o dve komodity.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hlas. Strana opatrného vyčkávania

Aj by sme povedali, že Pellegrini plní želanie vládnych strán a šúcha nohami.


Už ste čítali?