Kde bolo tam bolo, voľakde len bolo. Bola raz jedna éterická lesná víla, ktorá žila v tôni lesa. Tá víla, volajme ju Rozárka, však kráčala s dobou a vlastnila mnohé vychytávky dnešných čias vrátane notebooku a smartfónu. Nežila totiž len zo vzduchu a občasného uzobkávania lesných plodov ako jej súkmeňovkyne, ale zarábala si na živobytie regulérnou pracovnou činnosťou, lebo na to, že bola jemnohmotná existenica, mala celkom solídny apetít. Síce sa rada "nadlábla", no pohybovala sa s takmer nadpozemskou ľahkosťou, mala príjemný vzhľad a bola inteligentná. Niet div, že sa našlo nemálo obdivovateľov, ktorí sa usilovali získať jej náklonnosť. Žiaden ju však neupútal natoľko, aby mu dovolila ju bližšie spoznať.
Jedného pochmúrneho dňa si našla na svojom facebookovskom účte správu od tajuplného neznámeho. Bola to taká klasická snaha o nadviazanie konverzácie, no niečo jej predsa len neštimovalo. Neznámy ju síce oslovil v jazyku, ktorý spoznala ako svoj materinský, no celé vyznenie textu bolo akési zvláštne. A potom sa jej rozjasnila myseľ. Veď to je cudzinec! Slovo dalo slovo a prešli na konverzáciu v jazyku, ktorý bol materinský pre záhadného neznámeho a Rozárke zhodou okolností nebolo jeho používanie celkom cudzie. Komunikácia sa vyvíjala priam idylicky. Vysvitlo, že má tú česť s veľmi pozorným mužom s maniermi gentlemana, ktorý má jasné priority a ašpirácie. Diaľka medzi Rozárkou a ním síce bola značná, no ona napriek tomu cítila, že medzi nimi vzniká silné puto blízkosti, za čo pripisovala zásluhu najmä jemu.
Písal jej každý deň. Ráno vstávala s jeho slovami náklonnosti a priazne, večer usínala s vedomím, že to, čo si tajuplný obdivovateľ želá, je urobiť ju šťastnou. Pripadala si ako uctievaná bohyňa lásky a vďaka jeho slovám si viac začala vážiť seba samu. Ukázal jej, aká je vzácna a dôležitá. Áno, nikdy sa osobne nestretli, no jeho vyznania boli také úprimné a čisté, že ju chytili za srdce, aj keď si to nepripúšťala. Začala sa na svet dívať inými očami a pocítila skutočné šťastie. Predstavovala si, aké by to bolo, keby napríklad prišiel na Vianoce a mohla by ho stretnúť naživo. Udalosti naznačovali to, že jej predstava by sa mohla stať skutočnosťou. Všetko sa črtalo v idylických kontúrach a miestami sa jej zmocňoval strach, že je to až príliš krásne na to, aby to mohlo byť skutočné. Čo sa jej dialo, patrilo skôr na stránky nejakého románu a nie k realite života. Veď aj rozprávkový svet funguje na základe určitých zákonitostí a jej príbeh sa do nich akosi nevedel vtesnať. Zažívala silné nápory neistoty, ako to celé dopadne. On sa nachádzal v rizikovej oblasti sveta a kedykoľvek sa mu mohlo niečo vážne stať, kedykoľvek mohol prísť o život a ona by sa o tom nikdy nedozvedela.
Učila sa s neistotou žiť, aj keď ju dusila. Kým boli v kontakte a písali si, dalo sa to prekonať, lebo s ním o svojich pocitoch mohla hovoriť. A potom prišiel deň, ktorého sa tak obávala. Zrazu jej neodpovedal na správy a ona zmierala od strachu, že o ňom už nebude počuť. Pred jej vnútorným zrakom sa odohrávali desivé vízie, čo všetko sa mu mohlo stať. Stále však v kútiku duše dúfala, že prelomí mlčanie a napíše aspoň krátko, že je v poriadku. Nič... Narážala len na prázdnu schránku správ. Neistota ju ničila a on nebol pre ňu k dispozícii, aby upokojil tú búrku v jej duši. Doteraz čaká s úzkosťou v srdci. Aké pokračovanie bude mať tento príbeh? Dočká sa? Čo sa bude diať ďalej nevedno...