Vianoce po tieto posledné roky sa mi zdali oveľa smutnejšie v porovnaní s tými, čo si spomínam z detstva. Je to, žiaľ, v živote tak, že aj tam, kde vládlo viac-menej harmonické spolunažívanie, sa vkradne choroba, pocit osamelosti či priepastné odcudzenie.
Za dieťaťa som Vianoce považovala za to najkrajšie a najšťastnejšie obdobie v roku. Ich príchod predznamenávala vôňa vianočných oplatiek ľúbezne sa šíriaca po všetkých miestnostiach opantávajúc zmysly. Na druhú advetnú nedeľu sa u nás vždy vyberalo z pivnice zariadenie na výrobu tradičnej pochúťky slovenských vianočných stolov. Role šéfkuchárky sa ujímala moja stará mama a usilovne piekla a piekla jednu oplatku za druhou nehľadiac na to, že pri tom strávi celé jedno poobedie. Vždy ju to vyčerpalo do maximálnej možnej miery, no nikdy nedopustila, aby sa na vianočnom stole neobjavilo aspoň zopár oplatiek. Zväčša napiekla tri krabice, takže sme mali o obľúbenú maškrtu postarané aspoň do Silvestra. Okrem oplatiek vždy piekla aj vanilkové rožteky posypané bohatou vrstvou vanilkového cukru a linecké koláčiky s ovocným lekvárom. To boli stálice nášho stolovania. Tento rok, hrou osudu, naplnina oplatkami jedinú krabicu. Recept mala ten istý ako po minulé roky, a predsa jej vyšlo iba tretinové množstvo. Akási zvláštna paralela na súčasný zákaz vychádzania a tichý smútok, že nám chýba jeden člen rodiny.
Na Vianoce sa naša rodina pravidelne rozrastala o jediného člena, ktorý trvalo žije v zahraničí. Vždy som sa na neho tešila, lebo sme sa poriadne nevideli celý rok a jeho prítomnosť som si s Vianocami neodmysliteľne spájala. Keď prišiel on, bol to znak, že Vianoce už skutočne prepukli. Okrem gurmánskych radostí pre naše žalúdky nám vždy doniesol zážitky z ďalekých krajín a k tomu dotyk nepokojného ducha cestovateľa do destinácií, ktoré si človek za cieľ svojej výpravy bežne nevyberá. Prišiel s ním závan exotiky, záhadný esprit svetobežníka. Už minulý rok, žiaľ, pre zhoršený zdravotný stav nemohol prísť. Je pre mňa ťažké zmieriť sa s tým, že tu s nami nebude, keď budeme spievať pod stromčekom koledy, a zdá sa mi, akoby to bolo nedávno, čo naposledy čítal vianočné evanjelium sediac za vrchstolom. Nešťastie však nechodí po horách, ale po ľuďoch, ako sa hovorí, a tak budeme ďaleko od seba a jediné spojenie medzi nami bude to myšlienkové či modlitbové. Na tom všetkom je najubíjajúcejší pocit bezmocnosti, že pre neho nemôžem urobiť vôbec nič. Som človek, ktorý nedokáže sedieť len tak, čakajúc so založenými rukami a ťažko znášam, ak nemôžem ovplyvniť to, čo sa deje v mojom okolí smerom, ktorým by som chcela.
Ani sama neviem posúdiť, či je horšie nemôcť s niekým hovoriť a byť mu nablízku v náročnej fáze jeho života, alebo byť v niekoho blízkosti a nemať si s ním čo povedať v dôsledku odcudzenia, ktoré sa medzi vás vkradlo. Isté je len to, že možno viac ako inokedy hľadám ten svetlý bod Vianoc. Je to o to ťažšie, že sa nám tu opäť rozbujnela pandémia, strašia nás lockdownom a my šalieme hektickým nakupovaním darčekov na poslednú chvíľu, kým zas neuzavrú obchody. Ja sa však snažím pestovať vďačnosť. Spomínam na idylické časy detstva a to mi dáva pevnú pôdu pod nohami, keď tápem v strachu, pocite bezmocnosti či smútku. Mojím svetlým bodom Vianoc sú práve stále živé milé spomienky na šťastné okamihy. Z akéhokoľvek náznaku podobnosti so zlatými časmi sa nesmierne teším. Ešte teraz ma nabíja radosťou spomienka na starú mamu, ktorá tento víkend piekla oplatky ako za starých čias. Cítim vďačnosť, že som zatiaľ zdravá, môžem behať, športovať, hýbať sa. Pozriem sa na svojho psíka, zaborím ruku do jej hodvábnej srsti a vidím ten jej oddaný pohľad. Áno, aj to sú tie drobné čriepky šťastia, ktoré si sama skladám do mozajky optimizmu.
Možno sa nám zdá, že tieto mesiace sú na svetlo veľmi skúpe. Nedajme sa však oklamať depresiou - šťastie a radosť drieme schúlená pri našich nohách ako verný psík. Treba byť len pozorný a snažiť sa ju objaviť.